Ukážka z knihy Stvorená objasňovať zločin Autor: Vojtech Beniczky


Zmocnila sa jej prenikavá ochromujúca bolesť. V hlave sa ozvalo dunenie. To by ešte nebolo to najhoršie. Oveľa horšia jej pripadala nehybnosť. Skľučujúca nehybnosť a tma. Absolútna bezmocnosť. Paula netušila, čo sa stalo, ani kde sa to ocitla. Veľmi pomaly jej začínalo svitať.
Len krátke útržky.
Akoby jej niekto premietal film z diapozitívov. V Prahe jej s radosťou také premietal David Rosol. Ibaže na týchto nie sú zábery z komunistickej Havany z prvej polovice osemdesiatych rokov, na ktorých sa objavujú šťastné tváre jeho rodiny.
V tomto filme sa zjavuje krátka biela tyč. A ruka. Ruka v zelenej košeli a hnedej koženej rukavici. Potom už len náraz do hlavy a tma. Ešte ticho. Neznesiteľné ticho. Nič viac. Ako keby ten film niekto stopol a teraz ho znova zapol v rovnakom bode deja. Opäť tá tma, to ticho a tá bezmocnosť. O tom, že film pokračuje, svedčia len pocity. Neznesiteľné teplo a bolesť. Príšerná bolesť hlavy.
Tú predtým nepociťovala. Podľa všetkého má na hlave tržnú ranu. Celkom malú, asi to nebude nič vážne. No vďaka tomu nárazu musela omdlieť a dočasne stratiť pamäť. Pokúsila sa oslobodiť si ruky, no márne. Sú pevne zviazané za chrbtom. Asi hrubým lanom. Rovnako sú na tom aj jej nohy. A asi sedí na stoličke.
     Mohla by sa prevaliť na bok a pokúsiť sa doplaziť k stolu pri stene vpravo uprostred miestnosti. Mal by tam byť nôž. Má to však jeden háčik. Nedokáže ho vybrať zo zásuvky. Pravdepodobne sa tam ani nedoplazí, zabráni jej v tom príšerná bolesť hlavy, ktorá sa rozlieva do celého tela.

Dočerta s bolesťou! Musí to zvládnuť. Inak sa tu uvarí.
Prestala dýchať. Jej myšlienky a ticho, v ktorom počula tlkot vlastného srdca, nečakane prerušil rachot. Náhle ju opanoval nával paniky. Strach jej zvieral hrdlo. Pokúsila sa zakričať, no z úst pod tmavým návlekom na hlave sa jej predral len slabý nezrozumiteľný bľabot.
Po tvári sa jej valili potoky potu. Teraz už vnímala realitu veľmi intenzívne, vedela, kto je.
Chýbalo jej možno len niekoľko uplynulých okamihov. Inak si pamätala všetko. Ak pokladala udalosti uplynulých dní za katastrofu, súčasný stav by pokojne mohla prirovnať k peklu. Aj teplo tu je rovnaké.
Niekto ju sleduje. Niekto určite pozoruje jej reakcie.
Je v zajatí šialeného psychopata?

Kniha Stvorená objasňovať zločin sa dá pohodlne objednať na:
https://elist.sk/obchod/stvorena-objasnovat-zlocin-tlacena/
https://www.martinus.sk/?uItem=258557
V kníhkupectvách, alebo cez FB profil autora.

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Dnešná ochutnávka z knihy Stvorená objasňovať zločin.

Obraz
Policajná hliadka v Záhorskej Vsi si znudene obzerala tváre prvých ranných cestujúcich. Do odchodu prvej kompy na rieke Morava zostávalo necelých desať minút. Žiadne z čakajúcich áut nebolo čierne SUV. Policajt hlasno zazíval. Rukou si prikryl ústa, aby pri zívaní neposkytol staršiemu mužovi v striebornom sedane pohľad na svoj riedky chrup. Občas si ho obzeral v zrkadle. Smiešne sivasté plomby od neho nepochybne odháňali celé zástupy nápadníčok. Ak nechce zostarnúť sám, bude s tým musieť niečo urobiť. Hlava staršieho muža sa, našťastie, odkláňala opačným smerom, takže aj tak by nič nevidel. Policajt fľochol na papier s desať rokov starou podobizňou muža. Pripomínal mu niekoho z rodiny svojej bývalej manželky, no za ten svet si nevedel spomenúť, koho. Čierne, mierne zvlnené vlasy a jemné fúziky. Už to má! Strýc Albín. Ten starý čudák, čo ho zabil blesk. Tento Albín ešte zrejme žije. A ak je chýr, ktorý sa rozniesol po oddelení, pravdivý, tak práve on je ten, kto zabíja. Ak...
Čítať ďalej

Aj taká scéna sa odohrala v knihe o zločine

Obraz
Paula v sebe zahnala myšlienky na prípad. Hneď prvý pohárik vína splnil svoj účel. Tibor bude potrebovať viac vína, pomyslela si a doliala mu po okraj pohára. Z reproduktorov znela pomalá inštrumentálna pieseň. Soft Machine – jediný džez-rockový album, ktorý doma mala. Vytiahla ho z autorádia ešte v sobotu ráno, keď Tibor parkoval pred domom. „ Chceš ma opiť?“ usmial sa. Úsmev mu opätovala. „ Len takto málo,“ naznačila rozmer medzi palcom a ukazovákom. Zdvihol pohár a pripil na šťastný koniec toho prekliateho prípadu. Paula chcela myslieť už len na príjemné veci. Vychutnávať si slastné pocity. Ponorená v gauči, tisnúť sa k mužovi svojich snov. Na jeho tvári sa odrážalo svetlo sviečky umiestnenej na sklenom stolíku. Za oknami panovala tma. Hneď, ako hladina v jej pohári klesla tesne nad dno, Tibor jej zdvorilo dolial. Skúmavým pohľadom si ju premeral a trocha sa od nej odtiahol. Každým dúškom kyselkavého, zelenkastého moku sa zmenšovala medzera medzi jeho nehybnou atleti...
Čítať ďalej

Ukážka z nového kriminálneho románu Stopy v snehu, s hlavnou hrdinkou Paulou Santorisovou

Obraz
  Paula Santorisová pridlho sedela pri raňajkách a na počítači listovala v internetových denníkoch. Tento zlozvyk ju oberal o drahocenný čas. Konečne vstala, vytiahla zo šatníka ľahkú čiernu koženú bundu a rýchlo si rozčesala dlhé svetlé vlasy. V zrkadle si obzrela svoju bledú tvár a rezignovane mávla rukou. Roztržito vykročila do pondelkového rána. Zdalo sa, že do mesta už definitívne zavítala jar. Chvíľu sa pohrávala s myšlienkou, že dá košom mestskej hromadnej doprave, no na jazdu na motocykli bolo predsa len ešte priskoro. Aj keď prvé skupinky nadšencov vyrazili na svojich oceľových tátošoch do ulíc už cez víkend. Paula dobehla poklusom na zastávku a bezradne hľadela za odchádzajúcou električkou. Uvedomovala si, že neskorý príchod do práce neutají. Čipová karta prezradí, že neprišla načas. Tak ako aj minulý týždeň. Toto by si nemala dovoľovať, napomínal ju vnútorný hlas. Išlo o jej prvé skutočné zamestnanie po piatich rokoch strávených na voľnej nohe. Ešte si neprivykla na...
Čítať ďalej

Posvieťme si spolu na výsluchy

Obraz
Z poviedky Mali to byť dva dni plné rozkoše: Bolo to ako zlý sen, z ktorého sa nedokázala prebudiť. Ráno si uvarila kávu. Skôr ako si stihla odpiť, zazvonil zvonček. Detektív Brezniak vyzeral odhodlane. Dovolila mu vojsť do domu. Poobzeral sa po predsieni a namieril si to rovno do spálne. Ani si nevyzul topánky. Zastal na prahu a skúmavo sa zahľadel do izby. „Kde je ten mobil?“ spýtal sa rázne. „Tamto na parapete.“ Laura namierila svoj ukazovák s vínovočerveným lakom na tmavý záves pri okne. „Tam, kde som ho aj našla,“ doplnila pošepky. Brezniak, obutý v hnedých semišových topánkach, sa prehnal po svetlých parketách. Zabalil mobil do vreckovky a vložil si ho do vrecka koženej bundy. Uprel zrak na Lauru. V jeho očiach bola vrahom. O tom zdrvená žena nepochybovala. Detektív vytiahol z náprsného vrecka svoj zvoniaci telefón. „Áno?“ Chvíľu počúval piskľavý hlas. Potom zvraštil čelo a zahryzol si do pery. „Rozumiem,“ povedal skôr, než si telefón znovu schoval do ...
Čítať ďalej