Vojtech Beniczky - autor

- Erik –   Volám sa Erik a som zranený. Opakoval si v duchu muž, ležiaci na chladnej zemi. Pomedzi pochmúrne stromy bez lístia hľadel cez slzy do diaľky. Stmievalo sa. Zo všetkých síl sa snažil vzchopiť a vstať, no nešlo to. Bolesť z nôh vystreľovala do celého tela. Bol vážne zranený. Ukrutná bolesť mu vysielala signál, že má zlomené nohy. Obidve. Laura vždy tvrdila, že trasa cez les je nebezpečná. Ten les neznášala. Hovorila, že po lese sa potulujú len čudáci a že ho v ňom raz niekto prepadne. „Laura,“ pošepkal. Bude sa o oňho báť. O tomto čase už mal sedieť pri stole s rozžiarenými očami a s úsmevom od ucha k uchu a chváliť jej večeru. Laura je obdivuhodná žena. Nezlomná. Veľa si toho v živote vytrpela, ale napriek všetkému je vždy plná síl a nádeje. Nádeje na lepší život. A on sa jej ho rozhodol zabezpečiť. On, človek, ktorý v živote vykonal toľko zlého, že by mu na nápravu nestačili ani tri životy. A stihol to za necelých desať rokov. Posledné štyri stráv

Zmocnila sa jej prenikavá ochromujúca bolesť. V hlave sa ozvalo dunenie. To by ešte nebolo to najhoršie. Oveľa horšia jej pripadala nehybnosť. Skľučujúca nehybnosť a tma. Absolútna bezmocnosť. Paula netušila, čo sa stalo, ani kde sa to ocitla. Veľmi pomaly jej začínalo svitať. Len krátke útržky. Akoby jej niekto premietal film z diapozitívov. V Prahe jej s radosťou také premietal David Rosol. Ibaže na týchto nie sú zábery z komunistickej Havany z prvej polovice osemdesiatych rokov, na ktorých sa objavujú šťastné tváre jeho rodiny. V tomto filme sa zjavuje krátka biela tyč. A ruka. Ruka v zelenej košeli a hnedej koženej rukavici. Potom už len náraz do hlavy a tma. Ešte ticho. Neznesiteľné ticho. Nič viac. Ako keby ten film niekto stopol a teraz ho znova zapol v rovnakom bode deja. Opäť tá tma, to ticho a tá bezmocnosť. O tom, že film pokračuje, svedčia len pocity. Neznesiteľné teplo a bolesť. Príšerná bolesť hlavy. Tú predtým nepociťovala. Podľa všetkého má na hlave tržnú r