Mali to byť dva dni plné rozkoše

- Erik –

 Volám sa Erik a som zranený. Opakoval si v duchu muž, ležiaci na chladnej zemi. Pomedzi pochmúrne stromy bez lístia hľadel cez slzy do diaľky. Stmievalo sa. Zo všetkých síl sa snažil vzchopiť a vstať, no nešlo to. Bolesť z nôh vystreľovala do celého tela. Bol vážne zranený.

Ukrutná bolesť mu vysielala signál, že má zlomené nohy. Obidve.

Laura vždy tvrdila, že trasa cez les je nebezpečná. Ten les neznášala. Hovorila, že po lese sa potulujú len čudáci a že ho v ňom raz niekto prepadne.

„Laura,“ pošepkal.

Bude sa o oňho báť. O tomto čase už mal sedieť pri stole s rozžiarenými očami a s úsmevom od ucha k uchu a chváliť jej večeru. Laura je obdivuhodná žena. Nezlomná. Veľa si toho v živote vytrpela, ale napriek všetkému je vždy plná síl a nádeje. Nádeje na lepší život. A on sa jej ho rozhodol zabezpečiť. On, človek, ktorý v živote vykonal toľko zlého, že by mu na nápravu nestačili ani tri životy. A stihol to za necelých desať rokov. Posledné štyri strávil naprávaním.

Až donedávna bol ako stelesnená nevinnosť. Prerušil kontakty so všetkými, ktorí by ho mohli stiahnuť späť na dno. Rozhodol sa zmeniť. Ani jeden jeho známy neprešiel sitom. Zostala mu len mama, ďalšia nezlomná žena v jeho živote. Aj ona si toho vytrpela neúrekom. Najskôr s jeho otcom a potom s ním.

Najmä s ním.

Synova premena ju veľmi prekvapila. A potešila. Samozrejme, že premene neuverila hneď. Ani on sám tomu spočiatku neveril. No života na hrane mal už dosť. Omrzel ho svet násilia, klamstiev, drog, alkoholu a dievčat, ktoré ho prestali zaujímať v momente, keď z nich zliezol. Alebo ony z neho.

Nikdy by to pred tými všetkými, akože kamarátmi nevyslovil nahlas, no zatúžil po láske. Tá túžba sa nedala zastaviť. Vždy, aj počas najtemnejších chvíľ svojho života, cítil, že kdesi hlboko v jeho vnútri drieme dobré ja. Často o tom premýšľal. Predstavil si však ľudí, čo sa živia poctivo. Ich prácu a výšku kreditného zostatku na účtoch. Potom sa vždy opil a kráčal ďalej šikmou cestou.

Ako roky pribúdali, to čisté dobré ja, túžiace po láske a slušnom živote, ktoré mohol zdediť jedine po mame, sa začalo vzpierať. A už nemohol inak. Možno mu preplo. Taký život poznačí psychiku. Zvrátené ja, ktoré v ňom zasial otec, skôr než sa upil na smrť pri bujarej oslave jeho narodenia, bolo unavené.

Neschopné brániť sa.

Rozhodol sa pre radikálnu zmenu. A dokázal to. Dokonca prestal aj nadávať. Áno, sú chvíle keď nemá inú možnosť. Keď sa udrie, alebo ho niečo poriadne vytočí. Ale nikdy v spoločnosti. Nikdy. Dokáže sa kontrolovať. Na nadávky musí byť sám. Tak ako teraz. Teraz nadáva už štyri hodiny. A kričal by, až by sa hory triasli. Ak by mal dosť síl.

Zmenu zvládol aj vďaka žene, o akej dlho sníval. Vtedy už pol roka pracoval ako kuriér. Snažil sa dôstojne plávať v pokojných vodách nudného života. Skôr by sa žiadalo povedať, že sa topil. V neutíchajúcich túžbach.

Kým nestretol Lauru.

Spoznali sa v Bratislave. Firma, v ktorej sa práve zamestnala, ju poslala na školenie. Rovno k nemu. Na malé sídlisko na periférii, kde v otrasnej krčme popíjal kolu a snažil sa presvedčiť obstarožnú čašníčku aj seba, že im je súdené stráviť spoločnú noc.

Nefungovalo to. Všetko jeho sebavedomie bolo ukryté v koňaku. Bez pohárika alkoholu bol nudný, neistý, bez fantázie...

Nula. No hovoril si, že keď sa tak raz rozhodol, tak aj vydrží. Opakoval si to vždy, keď sa znovu ozval otcov gén.

Laura by si nikdy nezačala s gangstrom. Jeho srdce si získala na prvý pohľad.

Zrazu mal pocit, akoby bol opäť pod vplyvom omamných látok. Zamiloval sa hneď v prvý večer. Do jej úsmevu, do jej hlasu, do jej nádherných očí. A do jej vzdychov na zadnom sedadle nepohodlného starého auta. Vzrušovala ho jej nadľudská vášeň. Nikdy predtým to nezažil. Ani pri zvrhlej a sexom posadnutej kamarátke z eskortu. Nenásytnej dračici závislej na porne. Nikdy.

Hneď vedel, že Laura je celkom iná liga. Bola neuveriteľne živočíšna.

A mala ešte jednu devízu.

Kedysi vyhľadával len zadané ženy. Vždy ho motivovalo, keď začali vetou: „Sorry, mám priateľa“.

Alebo: „Prepáč, ja som šťastne vydatá.“

Potom sa usmiali a pozreli sa mu do očí. Obrátil do seba koňak, objednal sebe aj jej dvojitý a začalo dobíjanie. Bol v tom dobrý. Čertovsky dobrý. Teda vlastne koňak bol dobrý.

Laura bola vydatá. Tento fakt bol nepochybne rozhodujúci pri tom, čo v jej prítomnosti cítil.

Znova prežíval eufóriu. A za triezva. Ospravedlňujúco mu vysvetlila, že manžela už nevidela niekoľko mesiacov a hneď ako sa objaví, dá sa s ním rozviesť. Dotyk jej lona chutil presne tak ako kedysi pri zadaných neverniciach. Bol z nej vzrušený vo dne v noci. Aj keď bola dvesto kilometrov ďaleko. Nebolo možné to utíšiť, len znova a znova za ňou vycestovať.

Krátko nato sa u nej usadil natrvalo. V malej dedine v starom dome a pod jednou strechou spoločne s jej synom a vyšinutou sestrou. Opustil mesto s pol miliónom obyvateľov, v ktorom ho už takmer každý poznal, a presťahoval sa do tohto preňho spočiatku prazvláštneho kraja. Do domu k žene, ktorú sotva poznal.

Všetko čaro čoskoro pominulo.

No zaprisahal sa, že už nikdy nevpustí do svojho života svoje zlé ja. Až donedávna sa mu to darilo.

Kým nespoznal Ninu.

Áno, bežal týmto ťažkým bahnitým terénom cez les za Ninou. Aby opäť zažil poldruha hodiny eufórie. S kráskou na rodičovskej dovolenke. Zviedla ho, keď jej doručoval zásielku pre manžela. Čo viac si jeho čierna duša mohla priať? Nakoniec sa presvedčil, že aj poctivou prácou sa dá niečo získať. Nina sa rozhodne dala považovať za veľký úlovok. Nádherný úsmev, dlhé blond vlasy, veľké prsia a šikovné pery.

Lenže dnes popoludní sa okolnosti vyvinuli inak.

Nemusel ho v lese nikto prepadnúť, jednoducho sa pošmykol na klzkom teréne a skotúľal sa do rokliny. Ako nejaký amatér. Pritom tým terénom nebežal po prvý raz. A aby toho nebolo dosť, tak ešte aj bez mobilu. Mal tak naponáhlo, že si ho zabudol doma.

Teraz tu skučí od bolesti a je mu príšerná zima. Môže len premýšľať o svojom živote. Zafúkal mrazivý vietor. Pomaly začne podliehať panike. Ak ho tu ešte dnes niekto nenájde, tak tu do rána určite skape. Ako prašivý pes. Dnešok si naplánoval inak. Celkom inak.

Do korún stromov sa vkradla tma.

- Laura -

„ Oliver prestaň!“ zasyčala Laura a vrhla zlostný pohľad na šesťročného syna. Uplakaný chlapec sa rozbehol po kuchyni a trucovito sa zvalil na dlážku. V odľahlom kúte neveľkej miestnosti sa cítil istejšie ako v blízkosti tyranky, ktorá ho núti umyť si pred spaním zuby. Laura preletela pohľadom po kuchyni. V tanieri na stole ležala chladná večera.

„Dnes som mala naozaj náročný deň, tak ma nenič ešte aj ty!“

Chlapča kopalo nožičkami a pästičkami udieralo o podlahu. Maminu výzvu tvrdošijne ignorovalo.

Laura sa prehnala kuchyňou a schmatla chlapca za ruku. Svetlé, pod uši zastrihnuté, vlasy sa jej mierne postrapatili.

„Si hluchý?!“

Pár vydesených detských očiek uprel pozornosť na strhanú tvár, sklonenú pod úrovňou dubového kuchynského stola. Laura ešte nikdy takto nereagovala. V miestnosti zavládlo ťaživé ticho. Do ušných bubienkov podráždenej matky prenikol zvuk zvonka.

Strhla sa.

Pohľadom cez záclonu s kvetinovým vzorom zazrela Matildu. Staršiu sestru, ktorá jej vždy bola skôr matkou ako súrodencom. Osemročný vekový rozdiel sa prejavoval od nepamäti. Matilda už chodila do školy, keď Laura iba objavovala svet.

Na okno dopadli prvé dažďové kvapky. Statná sestra rázne otvorila vchodové dvere. Matilda vošla do kuchyne a pohľad zavŕtala do taniera s nedotknutým jedlom.

„Kde je Erik?“ spýtala sa bez pozdravu.

„Neviem. Ešte neprišiel domov,“ odvetila Laura podráždene.

„Neprišiel?“

„Nie, neprišiel!“ skríkla Laura, no hneď to oľutovala. Zodvihla zo zeme vystrašeného chlapca a pritisla si ho k hrudi.

Matilda sa trpko usmiala a bez slova si vzala z chladničky fľašu piva.

„Prepáč mi to, nemyslela som to tak. No bojím sa, že sa Erikovi niečo stalo.“ ospravedlnila sa Laura oveľa pokojnejším tónom.

„Všetci chlapi sú rovnakí,“ pošepla Matilda do hrdla pivovej fľaše.

Niektorí muži sa nevrátia domov aj z iného dôvodu, ako je útek od ženy. Povedala si v duchu Laura, no tvárila sa, že štipľavú poznámku prepočula a vľúdne sa na sestru usmiala.

„Vlastne som ťa chcela poprosiť, či by si mi dnes večer nepostrážila Olivera? Išla by som sa prejsť do lesa. Mám veľmi zlé tušenie...“

„Postrážim,“ odsekla Matilda a poriadne si odpila z piva.