Posvieťme si spolu na výsluchy

Z poviedky Mali to byť dva dni plné rozkoše:

Bolo to ako zlý sen, z ktorého sa nedokázala prebudiť. Ráno si uvarila kávu. Skôr ako si stihla odpiť, zazvonil zvonček.

Detektív Brezniak vyzeral odhodlane. Dovolila mu vojsť do domu. Poobzeral sa po predsieni a namieril si to rovno do spálne. Ani si nevyzul topánky. Zastal na prahu a skúmavo sa zahľadel do izby.

„Kde je ten mobil?“ spýtal sa rázne.

„Tamto na parapete.“ Laura namierila svoj ukazovák s vínovočerveným lakom na tmavý záves pri okne.

„Tam, kde som ho aj našla,“ doplnila pošepky.

Brezniak, obutý v hnedých semišových topánkach, sa prehnal po svetlých parketách. Zabalil mobil do vreckovky a vložil si ho do vrecka koženej bundy.

Uprel zrak na Lauru. V jeho očiach bola vrahom. O tom zdrvená žena nepochybovala.

Detektív vytiahol z náprsného vrecka svoj zvoniaci telefón.

„Áno?“

Chvíľu počúval piskľavý hlas. Potom zvraštil čelo a zahryzol si do pery.

„Rozumiem,“ povedal skôr, než si telefón znovu schoval do bundy.

Jeho vážna tvár neveštila nič dobré. 

- Na polícii -

„Položím vám znova tú istú otázku, s ktorou sme tu včera  ukončili výsluch. Večer ste na ňu neodpovedali. Ale dobre, boli ste mimo. Dnes však očakávam vašu jednoznačnú odpoveď,“  prehovoril major Svitana s trpkým úsmevom na tvári.

Opäť tá istá nehostinná miestnosť so starými drevenými stoličkami a ošarpaným stolom. Opäť tie isté nedôverčivé pohľady dvoch rovnako ostrihaných tmavovlasých mužov. A znovu tá istá predvedená osoba.

„Pani Mináriková, boli ste v noci z trinásteho na štrnásteho druhý tohto roku v lese nad dedinou?“

„Bola som hľadať Erika,“ hlesla Laura.

„A pri tom hľadaní ste stratili peňaženku,“ reagoval veliteľ kriminálky posmešne.

Laura rezignovane prikývla. Na stratenú peňaženku celkom zabudla.

„Mali ste pri tom hľadaní Erika Mezovského na sebe túto obuv?“ Otázku položil policajt, ktorý videl zablatené čižmy aj u nej doma.

Laura sa dívala na snímku známych gumákov. 

„Áno, mala.“

„Podľa výsledkov testu sa zhodujú s odliatkom stopy podrážky z tesnej blízkosti miesta činu,“ ujal sa opäť slova muž s piskľavým hlasom.

„Ja som ho nezabila!“ vybuchla hystericky. Náhle vstala a prevrhla stoličku.

Od toho momentu si už nič nepamätala. V záchvate zúrivosti kričala na celé oddelenie. Policajtov nazvala bandou neschopných idiotov. Žiadala prešetriť, či Erik  nebol v kontakte s gangstrami z Bratislavy.

„Preverte všetky jeho čísla v mobile. Som si istá, že budete prekvapení, na aké známe esá tam narazíte. A bude tam aj jeho vrah!“

Nikto ju však nepočúval.

 

Z knihy Stvorená objasňovať Zločin:

Žena jej zamávala pred očami ďalšou fotografiou. Bola staršia, muž na nej vyzeral o dosť mladší, no Diana si bola istá, že by sa jej rovnako hnusil, aj keby ho videla na maturitnom table. Uvedomovala si, že jej výraz tváre sa práve zmenil. S týmto naozaj nepočítala.

Muž v miestnosti aj naďalej vystupoval v úlohe pozorovateľa, no podišiel bližšie a jeho pohľad sprísnel. Zaklopanie prstami s nechtami bez laku Dianu vytrhlo z úvahy – ako ďalej?

Policajtka sa predklonila.

Diana cítila, ako medzi jej tvárou a pevnou hruďou ženy oproti  hustne vzduch. Dúfala, že mejkap zamaskuje pocity, ktoré jej prenikali do líc. Zdvihla zrak, aby sa viac nemusela dívať na fotografie na stole. Ich pohľady sa na okamih stretli. Na Dianu to zapôsobilo nečakane emotívne. V celom tele pocítila silné chvenie. Zaklonila hlavu, aby unikla vražedným pohľadom, ktoré na sebe cítila. Zachvátila ju panika.

„Odpovedzte!“ zakričal celkom zblízka muž.

Diana sa strhla a otvorila ústa, aby niečo povedala. Nedarilo sa jej uvažovať, nedokázala si triediť myšlienky a nemohla sa sústrediť. Z jej hrdla prenikol len akýsi neidentifikovateľný zvuk.

„Nepočujem!“ zaznelo miestnosťou.

Zmätená Diana ani netušila, či to zakričala žena alebo muž. Obrátila zrak k mužovi, no vráska na jeho čele ju prinútila privrieť oči.

„Poznám ho,“ zakvílila.

„Poznáte tohto? Alebo tohto? Alebo poznáte obidvoch?“ hrubé mužské prsty dopadali na tváre na fotografiách a rázny tlkot nútil Dianu opäť na ne nazrieť.

„Obidvoch...“

Policajti počuli jej zlomený hlas a vymenili si pohľady.

„Napite sa,“ povedal muž oveľa pokojnejšie a položil na stôl sklený pohár s vodou. Diana trasúcou rukou bez slova zdvihla pohár a napila sa. Voda bola teplá a pripadala jej rovnako odporná ako slová, ktoré vychádzali z úst jej trýzniteľov.

„Takže ich poznáš. Super, to by sme mali. Tak nám teraz pokojne porozprávaj, odkiaľ ich poznáš a prečo si nám to chcela zatajiť?!“ žena na ňu takmer kričala.

„Cigaretu?“ spýtal sa muž a skôr, ako Diana stihla čokoľvek povedať, vyklepal zo škatuľky dve cigarety.

Ihneď siahla po cigarete a netrpezlivo čakala, kým jej policajt pripáli. Stačilo zopár nádychov a nikotín ju vyslobodil z neznesiteľného zajatia. Panika bola na ústupe.

Žena bez mejkapu otvorila okno a zapálila si svoju. 

https://elist.sk/obchod/stvorena-objasnovat-zlocin/