Ukážka z nového kriminálneho románu Stopy v snehu, s hlavnou hrdinkou Paulou Santorisovou

 

Paula Santorisová pridlho sedela pri raňajkách a na počítači listovala v internetových denníkoch. Tento zlozvyk ju oberal o drahocenný čas. Konečne vstala, vytiahla zo šatníka ľahkú čiernu koženú bundu a rýchlo si rozčesala dlhé svetlé vlasy. V zrkadle si obzrela svoju bledú tvár a rezignovane mávla rukou.

Roztržito vykročila do pondelkového rána. Zdalo sa, že do mesta už definitívne zavítala jar. Chvíľu sa pohrávala s myšlienkou, že dá košom mestskej hromadnej doprave, no na jazdu na motocykli bolo predsa len ešte priskoro. Aj keď prvé skupinky nadšencov vyrazili na svojich oceľových tátošoch do ulíc už cez víkend.

Paula dobehla poklusom na zastávku a bezradne hľadela za odchádzajúcou električkou. Uvedomovala si, že neskorý príchod do práce neutají. Čipová karta prezradí, že neprišla načas. Tak ako aj minulý týždeň. Toto by si nemala dovoľovať, napomínal ju vnútorný hlas. Išlo o jej prvé skutočné zamestnanie po piatich rokoch strávených na voľnej nohe. Ešte si neprivykla na pevný režim.

Postávala na zastávke celkom sama s kabelkou prehodenou cez rameno. Kúpila si ju kvôli tejto práci a nedokázala si predstaviť, že sa s ňou niekedy stotožní. Vďaka rannému tichu začula, že jej v nej vyzváňa mobil.

Sťažka ho vylovila. Určite jej volajú z práce a chcú vedieť prečo, dopekla, zasa mešká, pomyslela si a prekvapene prečítala meno na rozsvietenom displeji.

Linda Kelemenová. Najlepšia kamarátka z gymnázia, s ktorou štyri roky drali tie isté lavice, sa neozvala asi trištvrte roka. Vlastne mohla Lindu pokojne označiť za svoju jedinú kamarátku z tých čias, keďže s ostatnými spolužiačkami mala Paula len pramálo spoločného. A chlapcom sa zdala na dievča byť príliš zvláštna, preto sa Paule radšej všetci vyhýbali.

Ony dve si ale rozumeli a ukázalo sa, že to asi nebola náhoda.

Paula počas stredoškolských čias netrpezlivo odpočítavala. Najskôr roky, potom mesiace, týždne a napokon dni. Nevedela sa dočkať, kedy už bude plnoletá, aby učinila svoje dnes už legendárne rozhodnutie prihlásiť sa do policajnej akadémie. Tam si takisto našla len jednu kamarátku, ale tá sa nedávno presťahovala do Anglicka. Okrem mamy a sestry, tu Paule zostala už iba jedna žena, s ktorou by sa mohla dôverne porozprávať. Linda.

A boli si dosť podobné. Aj keď Linda sa po strednej vybrala zdanlivo odlišnou cestou, keď nastúpila na štúdium žurnalistiky. Jej špecializáciou sa nakoniec stali kriminálne prípady všetkého druhu. Teraz jej Paula zodvihla telefón.

„Ahoj. Vieš, kto ti volá?“

„Priznám sa, že som chvíľu premýšľala, o koho ide,“ odvetila Paula a schuti sa rozosmiala. Potom trocha vážnejšie dodala:

„Prestaň, Linda, ako by som na teba mohla zabudnúť?“

„Mohli by sme sa niekedy stretnúť? Musím ti toho veľa porozprávať.“

„Zamestnala som sa, takže už môžem len po práci. Skončili sa mi zlaté časy, keď som si išla kedykoľvek, kam sa mi zachcelo.“

Ľudoprázdna zástavka sa postupne opäť zaplnila.

„Niečo by som od teba potrebovala,“ vyslovila rozhodne stratená kamarátka.

V čase, keď sa Paula pokúšala živiť prácou súkromného detektíva, Linda jej pomáhala s prvým prípadom. Dlho to však Paule s kariérou nevydržalo. A to aj napriek tomu, že išlo o prácu, o ktorej bola skalopevne presvedčená, že je jej poslaním.

Teraz mala Paula nový spôsob obživy. Pracovala pre súkromnú poisťovňu. Náplňou jej práce bolo odhaľovať fígle vynaliezavých klientov.

„Počúvam. Dlhujem ti predsa službu,“ odvetila Paula.

„Sleduješ občas aj správy, alebo na televízore dodnes zapínaš výhradne len hudobné kanály?“

Paula nerada odpovedala na otázky, z ktorých cítila výčitky a kritiku svojho životného štýlu zároveň, ale premohla sa.

„Priznám sa, že správy, ktoré pripravuješ, som už dávno nevidela. Ale čítam internetové denníky.“

„Tak potom by ti mohlo niečo hovoriť meno Adam Hanzelka.“

„Malo by?“

„Je to novinár. Dnes ho zatkli za vraždu kolegyne. Hovorí ti to niečo?“

„Ach, áno! Už viem. Robila si o tom prípade reportáž?“

„Paula, Adam je môj spolužiak a dobrý kamarát z výšky.“

„Aha,“ reagovala zaskočená Paula a premýšľala, ako by mala odpovedať.

Priamo pred Paulou zarachotila električka. Ľudia sa začali hrnúť zo všetkých strán a nesústredenú svetlovlasú ženu s mobilom pri uchu vtlačili do posledných dverí. Paula zakliesnená medzi spotenými telami už nepočula poriadne ani slovo.

Po oblohe sa premávali biele obláčiky a teplé slnečné svetlo pomáhalo ľudom usmievať sa. Paula ale nemala na úsmev veľa dôvodov. Strávila ďalší deň odhaľovaním rafinovaných podvodníkov. Každý jeden deň v novej práci sa vliekol neskutočne pomaly. Dnes dostala za úlohu dokázať, že majiteľ osobného auta nahlásil škodu zavinenú vodičom iného motorového vozidla vo väčšom rozsahu, ako mu prináležalo. Inými slovami, strašná nuda.

Paulu táto práca nebavila. Na nálade jej nepridalo ani to, že starý mrzutý kolega, ktorý ju zaúčal, mal očividne problém so ženami.

Paula netrpezlivo kontrolovala ručičky svojich nových náramkových hodiniek. Prečo vlastne ľudia prikladajú času taký ohromný význam? položila si v duchu otázku, na ktorú sa ani nesnažila nájsť odpoveď. Kým jej poisťovňa nezverila túto prácu, čas mal pre Paulu len orientačný význam. Len ťažko si zvykala na nové pravidlá.

Dnes musela kvôli neskorému príchodu zostať v budove o celých tridsať minút dlhšie. Nekonečne dlhých ťaživých tridsať minút. Za ten čas najmenej stokrát prekliala čipovú kartu, ktorá ju pálila vo vrecku ako žeravé uhlíky. Všetci sa už pobrali domov a len spoza zatvorených dverí riaditeľovej kancelárie občas začula jeho hlas, ktorý sa prihováral do telefónu. Inak tu bola sama.

Konečne sa dočkala aj Paula a mohla opustiť svoje pracovisko. Na stretnutie na vopred dohodnutý čas s Lindou však prišla neskoro.

V kaviarni na Moskovskej ulici sedela pri stole s dvoma kávami len jedna osoba. Tridsiatnička seriózneho výzoru s vlasmi neurčitej, skôr svetlej než tmavej farby, zopnutými do chvosta a v sivom kostýme. Pripomínala sivú myš. Okamžite zdvihla pohľad k prichádzajúcej žene.

„Som rada, že si prišla, Paula,“ prihovorila sa jej Linda Kelemenová.

Paula si prisadla a krátko sa objali.

„Písala som ti pred niekoľkými mesiacmi, aby si prišla na oslavu do viechy v Rači. Vôbec si sa neozvala.“

Linda sa previnilo usmiala.

„Necítila som sa najlepšie. Vieš, chcela som otehotnieť a nedarilo sa nám. Potrebovala som byť v pohode. Teda aspoň po práci. Minimálne, kým sa to ujme. Usúdili sme, že niet na to lepšieho prostredia ako bezpečie domova.“

Paule sa podarilo zamaskovať začudovanie. Aj keď trocha nahlúplym úsmevom. Zapríčinila to predstava, ako Linda sedí večer čo večer v bezpečí svojho bytu a čaká, až sa v nej ujme manželova spermia.

„Podarilo sa?“ opýtala sa neutrálne.

„Som už v dvadsiatom ôsmom týždni tehotenstva. Aj keď zatiaľ to až tak nevidieť.“

„To je úžasná správa. Aj moja sestra je tehotná. Je ako guľa. Mám pocit, že už každú chvíľu bude rodiť,“ reagovala necitlivo Paula.

„Vážne? A kedy má termín?“ sršala nadšením Linda.

„Neviem presne, asi na budúci mesiac.“

„Chápem,“ odvetila Linda bez ďalšieho vŕtania sa v téme a obrátila list.

„Zistila si si už niečo o tej vražde, čo som ti ráno spomínala?“

„Nie. Ja som dnes zatiaľ len zákerne pripravila chudáka majiteľa deväťročného auta o časť peňazí na jeho opravu. Nič iné okrem krátkeho telefonátu s tebou som už nestihla.“

„Takže ti to v skratke zhrniem. Adam Hanzelka je žurnalista. Pracoval v mestských novinách. Chvíľu robil aj na ozajstných kauzách ako investigatívny publicista a vtedy sa dal dokopy s Norou Sivákovou, čiže zavraždenou. Ale dlho im to nevydržalo a ona čoskoro prešla do iných novín. Potom sa zoznámil s Alicou. Bol do nej zaľúbený až po uši. Vzali sa a narodili sa im deti. Dokonalá idylka, ale dlho nevydržala. Adam začal mať problémy s mafiou, do ktorej pri svojej práci neraz zabŕdol. Zopárkrát sa vyhrážali jemu aj Alici, tak radšej odišiel do mestských novín. Za málo peňazí málo muziky, ako sa zvykne hovoriť. Zatiaľ ma stíhaš sledovať?“ opýtala sa Linda a odpila si z kávy.

„Myslím, že áno,“ prisvedčila Paula a zahľadela sa na šálku v jej ruke.

„Bezkofeínová. Odvykám si postupne. Ale tebe som objednala pravú kávu,“ poznamenala Linda a pokračovala: „Problémy boli ako-tak zažehnané, kým do nudných mestských novín neprišla pracovať, čuduj sa svete, Nora Siváková. Za tri mesiace obrátila Adamovi a jeho rodine život hore nohami. A čoskoro skončila s prestrelenou hlavou vo svojom dome. Vo svojej posteli.“

„To sa občas stáva,“ pošepkala Paula a vzdychla.

„Viem, čo si myslíš. Presne to si myslia aj policajti. Že Adam sa s tou kolegyňou zaplietol a potom, čo mu rozvrátila rodinu, ju z pomsty zavraždil.“

„Znie to logicky,“ súhlasne prikývla Paula a napila sa kávy plnej kofeínu.

„Lenže Adam s ňou už dávno nič nemal.“

„Chceš povedať, že polícia zadržala nevinného?“

„Zadržali ho len na základe nepriamych dôkazov. Lebo jeho svokrovi pred časom niekto ukradol rovnakú pušku. Som presvedčená, že skutočný vrah je stále na slobode.“

Paula sa na okamih zamyslela, potom sa zhlboka nadýchla a napokon sa opýtala:

„Linda, prečo to hovoríš mne a nie kriminalistom?“

„Hovorila som im to, no neveria mi. Veď vieš, ako to chodí.“

„Ja s tým ale nič nezmôžem. Bez ohľadu na to, či máš, alebo nemáš pravdu.“

„A nemohla by si mi s tým aspoň trocha pomôcť?“

Paula sa práve chystala napiť, ale okamžite položila šálku späť na sklenený stôl.

„Ja?!“ zvolala dostatočne hlasno na to, aby vzbudila záujem všetkých hostí komornej kaviarne.

„No asi si už jediná, kto mi ešte môže pomôcť dokázať, že mám pravdu. A v tomto požehnanom stave, budem pomoc potrebovať.“

„To, že som schopná zapliesť sa do akéhokoľvek nebezpečenstva, ešte neznamená, že ti viem pomôcť, Linda. Keď profesionálny tím detektívov a technikov ukázal prstom na tvojho spolužiaka, tak na to predsa musel mať dobrý dôvod.“

„Urobili obrovskú chybu!“ namietla Linda a po chvíli odmlky dodala: „Jej suseda ich vraj počula hádať sa pred domom. Nejaká babička. Vraj bez zaváhania identifikovala Adama.“

„Chápem, že tomu neveríš. Môjho kamaráta tiež podozrievali z vraždy a ani ja som tomu neverila. Ale vysvetlilo sa to po druhom či treťom výsluchu. Toto sa mi nejako nezdá, Linda. Kto na tom vlastne pracuje?“ zaujímala sa Paula.

Linda si napravila do konského chvosta zviazané svetlohnedé vlasy.

„To je vlastne ten hlavný dôvod, prečo som ťa oslovila. Na prípade robí tvoj Tibor,“ oznámila s pohľadom upretým na jeden z obrazov na stene.

Paula vypúlila oči.

„Kto?!“ zarevala a znova prebrala kaviareň z letargie. Tentoraz už vzbudila pozornosť aj apatického čašníka za barom.

„Tibor Kinský.“

„Tak to je vylúčené. Na to zabudni, Linda. Neplánujem sa s ním už v tomto živote vidieť. A nezmení to ani desať neprávom uväznených tvojich spolužiakov!“

Vojtech Beniczky

Stopy v snehu 

  2020

 ISBN 978-80-569-0711-5

Marenčin PT