Ukážka z knihy Zločin v uliciach, ktorá odznela aj na podujatí Literárne mecheche v Bernolákove - čítal Juraj Rašla

 

Pytón stál na dvore komplexu s autoservisom, predajňou náhradných dielov a požičovňou áut a pozoroval oblohu nad Zátiším. Zatiahla sa. To mu nemohlo zabrániť vychutnávať si chvíle pokoja. Vo firme bol výnimočne sám. Veľký malý šéf si zobral na celý deň voľno, vraj má horúčku a triašku. Pytón by sa vôbec nečudoval, keby sa teraz váľal v posteli s nejakou štetkou.

Aj tak je to jedno. Chlapom zavolal, že nemusia chodiť, tak či tak nie je do čoho pichnúť. Obchody s autami sa zastavili a šéfovi z toho muselo preskočiť. Inak si nedokázal vysvetliť jeho posledné plány. Najskôr prišiel s nápadom, že sa vykašle na kšefty a vstúpi do politiky. A týždeň na to už hovoril o prerozdeľovaní teritória po zabasnutom mafiánskom bosovi a automatickom nároku na polovicu územia.

Spod oblakov opatrne vykuklo slnko. Pytón preletel pohľadom po krvavočervenom laku svojho športiaka a usmial sa. Už nedokázal mať radosť z ničoho iného, len zo svojho auta. Jeho oddaný miláčik akoby mu šepkal, nech nasadne, že zmiznú spolu v diaľke. Bolo by skvelé len tak odísť. Preč od všetkých problémov. Bezcieľne sa voziť po krajinách a usadiť sa na najkrajšom mieste.

Tu už lepšie nebude. Všetko sa naňho zosypalo. Ani koks už nemá pod kontrolou, ako vždy mával. Aby zvládol stupňujúcu sa záťaž, potreboval viac prášku. A na štetky radšej ani nepomyslel. Začal im byť na smiech. Modré tabletky žral ako cukríky, no ako keby uňho už neúčinkovali. A do toho všetkého sa včera pri bráne objavila tá nakrátko ostrihaná policajná suka, plná otázok a vyhrážok. Kričala, že ich všetkých troch strčí za mreže, že poputujú za tým chudákom, na ktorého to všetko hodili.

Pytón na okamih privrel oči. Keď ich zasa otvoril, spoza plota zízal do dvora ten najmenej vítaný tvor, akého si vedel predstaviť. Viktor Sabler. Najradšej by oči opäť zavrel a otvoril ich, až keď ten kretén zmizne. Nemal chuť vysvetľovať mu niečo. Sabler vždy hovoril len so šéfom a jeho sotva pozdravil. Teraz naňho upieral svoj zdegenerovaný pohľad. Niekto by mu zaň z ľútosti dal aj posledné. No Pytón nebol nijaký humanista a navyše dobre vedel, čo je Viktor Sabler zač.

„Dobrý deň. Prišiel som sa porozprávať s vaším šéfom, neberie mi telefón. Môžete ma ohlásiť?“ Viktor prerušil vtáčí spev, ktorý doliehal do dvora z jediného stromu v okolí.

„Nemôžem, lebo tu nie je,“ odsekol Pytón.

„A kde je?“

„Čo ja viem, asi doma. Má chrípku. Zobral si voľno, aby ju vyležal.“

„Musím s ním hovoriť,“ Sabler nástojčivo zvýšil hlas. Ani si nevšimol, že pri ňom zastalo auto.

Na chodník z neho povyskakovali štyria dobre stavaní mladíci.

Viktor Sabler sa strhol, ale nikto mu nevenoval pozornosť.

„Otvor bránu,“ prikázal nanajvýš dvadsaťpäťročný holohlavý mladík v čiernom tričku bez rukávov. Polovicu tváre mu prekrývali slnečné okuliare.

Pytón si všetkých štyroch pohŕdavo premeral.

„Choďte tie svaly vystavovať na obdiv pipkám do nejakého nákupného centra. Tu žiaden fanklub nezískate,“ povedal a spokojne sa uškrnul.

„Si vážne zábavný. Ale my nemáme čas tu s tebou vtipkovať. Náš šéf potrebuje okamžite hovoriť s Leom.“

„To nie je sám. Aj tuto mladý pán s ním musí hovoriť. Lenže Leo tu nie je,“ informoval mužov spevavým hlasom Pytón, pričom ukázal prstom na Sablera, a bezstarostne si zapálil cigaretu.

Viktor Sabler sa trocha neisto zadíval na štyroch holohlavých mladíkov a rozhodil rukami.

„Vraj tu nie je.“

„A ty si kto?“ zvraštila čelo hlava s obrovskými slnečnými okuliarmi.

„Ja…? Ja som jeho obchodný partner,“ vynašiel sa Sabler.

„Aj náš šéf je jeho obchodný partner. Veľmi významný obchodný partner.“ Na tvári s okuliarmi sa zjavil úškrn, potom sa hlava znovu otočila smerom do dvora.

„Kde je?“ Z tónu bolo zjavné, že dotyčný začína strácať trpezlivosť.

„Nemám tušenie, ale ty vyzeráš, že všetko vieš,“ odsekol Pytón a ľahostajne si sadol na schody.

Potom udalosti nabrali rýchly spád. Traja mĺkvi mladíci preskočili nízku bránku a vnikli do dvora.

Pytón sa rýchlo postavil a vložil ruku do vrecka. V tej chvíli sa naňho zahnal najobratnejší z mladíkov a zasiahol ho teleskopickým obuškom. Skôr než stihol Pytón skríknuť, zovrelo mu hrdlo od bolesti zo zásahu elektrickým prúdom. O to sa postarali ďalší dvaja svalovci. Potom počkali kým klesne na kolená, a pritiahli si nebezpečné hračky k sebe. Nasadili mu putá.

Vošli do budovy a prezreli kancelárie.

„Bolo ti toto treba, frajer?“ opýtal sa paralyzovaného Pytóna posmešne mladík so slnečnými okuliarmi. Odpoveďou mu bol len prázdny pohľad.

Sabler naprázdno prehltol, od strachu bol biely ako krieda. Chcel utiecť, ale zabránila mu v tom  obrovská dlaň, ktorá ho pritlačila k terénnemu autu.

„Nikam nepôjdeš,“ usmiala sa krivo tvár s okuliarmi.

Viktor Sabler si uvedomil, že sa potí. Z očí mu sálal strach. Nevydal ani hláska.

Cez zaparkované auto s tmavými sklami nemohol nikto vidieť, čo sa na tomto mieste práve odohráva.

Svalovci v dome nikoho nenašli. Zo stola v kancelárii vzali ovládač posuvnej brány, otvorili si ju a zasa za sebou zatvorili.

Auto, ktoré tu parkovalo len o čosi dlhšie, než mala posádka v pláne, sa dalo do pohybu.

 

Cesta autom tesne pred vypuknutím dopravnej špičky trvala len pár minút. Keď sa za ním zatvorila vysoká brána, štyria mladíci v tričkách bez rukávov povyskakovali ako čata pri nástupe na výcvik.

Na zadných sedadlách zostali nehybne sedieť dvaja zajatci.

V hlave s obrovskými okuliarmi na očiach sa len sťažka rodili slová, ktoré by objasnili situáciu.

Potom mladík zodpovedný za akciu predstúpil pred nakrátko ostrihaného muža v kaki tričku a zelených nohaviciach s vreckami po bokoch, ktorý už z diaľky vzbudzoval rešpekt.

Nesmelo porozprával čo sa udialo v autoservise. Vzduchom sa šírili slová, no z pohľadu, ktorým ho pozoroval, mal pocit, že sa to šíri nejaká nákaza.

„Cítil som, že nebude dobre, keď vám to toľko trvalo,“ povedal muž.

Ticho.

„Teda, ak tomu správne rozumiem... Lea si nenašiel a ten jeho poskok ti ho nechcel zavolať. Tak ste tam vtrhli a Leo Golský tam naozaj nebol. Preto si mi sem priviezol toho poskoka a spolu s ním aj nejakého chuja, ktorého si naložil na chodníku pred autoservisom. Lebo si myslíš, že jemu to poskok prezradil, skôr než ste tam dorazili.“ Muž sa odmlčal.

Mladík prikývol.

„To myslíš vážne ty chuj?!“ reval a hľadel pritom neveriacky na auto. Čakanie na odpoveď si krátil ďalšími vulgarizmami, ktoré sa z neho len tak rinuli.

Odpoveď neprichádzala.

Mladík si uvedomil, že vidí nejako natmavo, a rýchlo si zdvihol slnečné okuliare nad čelo. Ale ani potom sa mu v nej nerozjasnilo. Usúdil, že bude lepšie nevyhovárať sa na okolnosti a radšej počkať, kým tento malér nejako prehrmí.